Keď dvaja robia to isté, nie je to to isté, vraví známe príslovie. Po 14. rokoch lekárskej práce v zahraničí vidím, aký veľký je rozdiel medzi slovami a činmi, vyjadreniami a realitou. Zdravotníctvo sa z povahy princípu nikde na svete neriadi ľahko, jednoducho a bezbolestne, na vlastnej koži som to videl v Nemecku aj v Rakúsku, čo sa deje na Slovensku je však úplne iná káva.

Zdravotnícky systém sa za posledných 14 rokov nepohol nikam. Áno, počujete dobre. Celé zdravotníctvo funguje na báze nedokončenej reformy Rudolfa Zajaca, v stave z roku 2006 sa potáca dodnes. Zdôrazňujem rok 2006, pre predstavu, ide o obdobie, keď neexistoval iPhone. Žiadny, prvý predstavili až v roku 2007. A teraz si predstavte, kam sa odvtedy pohol svet, ako sa zmenil Váš život, životy Vašich detí, práca, rodičia, kamaráti. Výrazne? Hm, o slovenskom zdravotníctve sa to povedať nedá. Zaspalo ako šípková ruženka a z tvrdého spánku ho môžu prebrať len zásadné zmeny.

Čo chýba? Slovenské zdravotníctvo krváca na viacerých frontoch. Chýba mu riadenie, usporiadanie, neexistuje udržateľný systém, nemá jednoznačnú štruktúru, prehľadnosť, o financovaní ani nehovoriac. Je, aj nie je štátne, je, aj nie zadarmo, je, aj nie je súkromné, hlavne však funguje/nefunguje z podstaty a nerozvíja sa.    

To, že slovenské zdravotníctvo potrebuje reformu, vie každý, kto v ňom pracuje. V praxi to najviac  cíti samotný pacient, ktorý ale slovo reforma z princípu odmieta. Len pripomínam, že vo fungujúcej demokracii vyspelej európskej krajiny by pacient o vnútorných problémoch zdravotníctva vedieť nemal. Takže, aby som nedráždil, nebudem hovoriť o reformách, ale o zmene a vylepšeniach.

Upratať síce potrebuje celý systém, na začiatok by som venoval pozornosť dvom zásadným prioritám, bez ktorých sa nepohneme dopredu, či už to robí štát, samospráva alebo súkromník.

Zdravotníctvo ako služba

Zdravotníci, ale aj odborná verejnosť často zabúdajú, že zdravotníctvo je služba voči občanom. To znamená, že pacient je v podstate zákazník so svojimi právami, ale aj povinnosťami. V Nemecku niektorí kolegovia v ambulantnom sektore dokonca nepoužívajú pojem pacient, ale klient. Pre mňa osobne je tento postoj podstatný a zásadný. Ak sa má slovenské zdravotníctvo pohnúť dopredu, ako prvú prioritu preto vidím zmenu postoja. Nestojí nič, teda v peniazoch, pre pacienta môže znamenať často viac ako správne určená diagnóza. Pozdrav, rešpekt, úcta, vysvetlenie, manuál správania sa zdravotníckeho personálu a jeho dodržiavanie v praxi, bez toho sa nepohneme dopredu. Zmena prístupu je bezpodmienečný základ.  

Druhou prioritou je trend, ktorému sa nevyhla západná Európa a nemôžeme sa mu vyhnúť ani my.

Posilnenie ambulantnej sféry a zdravá konkurencia

Ide o odbúravanie počtu nemocničných lôžok a rozširovanie ambulantnej sféry. Ide o jednoduchú súvahu, prišlo sa na to, že ambulantné výkony sú podstatne lacnejšie ako bežné lôžko na hociktorom oddelení v nemocnici. V západnej Európe je personál podstatne drahšou položkou ako v postkomunistickom bloku. Aj napriek týmto poznatkom za môjho pôsobenia v Nemecku táto zmena neprebiehala tak rýchlo, ako by si niektorí odborníci priali. Na rozdiel od Slovenska sa však realizovala. Nemocnice sú v Nemecku v súkromných rukách alebo vlastníctvom cirkvi a komún a teda dobre prosperujúce firmy. V ich záujme je teda vysoký počet lôžok a taktiež vysoká obložnosť, čo možno najefektívnejšie využitie personálu. V praxi sa teda kľudne môže stať, že sa elektívne výkony robia v službe, dokonca aj cez víkend. CT, ale hlavne MRT sa prakticky ani nevypína. V Nemecku ide poväčšine o ziskové firmy, čo je podmienené jednoducho tým, že zdravotné poisťovne výkony skutočne preplácajú, čo u nás veľakrát predstavuje problém. V Rakúsku je zase iný systém, nemocnice spravujú vyššie územné celky a nemocnice nesmú vykazovať zisk. Tak potom vyzerá aj prístup manažmentu a čiastočne aj vedúceho personálu. Obložnosť a dĺžka liečby sa veľmi nerieši, tlak na manažment a vedúceho personálu je podstatne menší. Vytvorené sú centrá na špecializované výkony. Do týchto centier sa potom zvážajú pacienti z celej samosprávnej oblasti. Centralizácia špeciálnej zdravotnej starostlivosti totiž nevyžaduje toľko vysoko kvalifikovaného personálu. Nevýhodou je niekedy dlhší transport a s tým spojené riziká pre pacienta.

V Nemecku existuje trh, okrem niekoľkých štátnych poisťovní tam rôzne balíky zdravotníckych služieb ponúkajú aj súkromné poisťovne, v ktorých sa môžete poistiť až keď Váš ročný príjem prevýší určitú hodnotu. Výsledok znamená, že čím väčšia konkurencia, tým lacnejšie a kvalitnejšie služby pre občana. V Rakúsku si ako zamestnanec poisťovňu vybrať nemôžete, ale musíte byť poistený v jednej štátnej poisťovni (ÖGK) alebo v "stavovskej" poisťovni (poľnohospodári, železničiari, učitelia, policajti atď. majú vlastné poisťovne). Len ako živnostník si môžete vybrať medzi poisťovňou ÖGK, stavovskou poisťovňou (SVS-GW), alebo súkromnou poisťovňou. V oboch krajinách existuje pripoistenie v súkromnej poisťovni. Zmenit poisťovňu si môžete v Nemecku vždy ku koncu roka, v Rakúsku to možné nie je.

To je v skratke iba náčrt problémov a možných riešení, ktorými musíme nastúpiť na dlhú cestu zmien, ak chceme, aby pacient pocítil vyššiu kvalitu a lepšiu starostlivosť.  

Ja osobne sa prikláňam k nemeckému/západoeurópskemu modelu fungovania zdravotníctva. Aby sme ho mohli na Slovensku zaviesť, nesmieme sa báť byť úprimní a odvážni. Hovoriť, vysvetľovať, presviedčať. Lebo z marketingu sa pacient nevylieči. A bez zmeny, ktorá si vyžaduje odvahu, bude úpadok iba pokračovať.