Nedostatok zdravotníckeho personálu je u nás, ale aj vo svete narastajúci problém. Počet sestier na Slovensku patrí k najnižším spomedzi krajín EU ( 5,7 sestier na 1000 obyvateľov , pričom priemer krajín OECD je 9,1). Počet lekárov je porovnateľný s európskym priemerom (3,3/1000 obyvateľov, európsky priemer je 3,0), ale výraznejšie stúpa počet lekárov nad 55 rokov (v medziobdobí 2000-2013 z ca. 20% na 36%). Veľmi vážna je situácia u všeobecných lekárov, ktorí dosahujú priemerný vek 57 rokov.

Aké sú hlavné dôvody?

 

• Demografické a systémové zmeny
• Mobilita pracovnej sily
• Kvalita pracovného prostredia
• Narastajúci počet žien v sektore zdravotníctva
• Štruktúra a  úroveň vdelávania,  vedy a odborného školstva
• Kompetencie lekárov a sestier

 

Možné systémové riešenia

1. Demografické a systémové zmeny

So starnutím populácie a zmenám vo vekovej pyramíde aicky narastá potreba zdravotnej a sociálnej starostlivosti. Rastie počet  ľudí odkázaných na pomoc iných a pribúdajú chronické ochorenia, ktoré si vyžadujú dlhodobú starostlivosť. Stále sofistikovanejšie medicínske postupy a možnosti intenzívnej starostlivosti posúvajú hranice medicínskej uskutočniteľnosti. Chronologický vek pacientov, ani  ťažká polymorbidita dnes nepredstavujú absolútnu kontraindikáciu ani tých najkomplexnejších výkonov. Narastá riziko medicínskych služieb, ktoré neprinášajú pacientom benefit. Na druhej strane stúpa tlak na akútnu zdravotnú starostlivosť, ktorá sa stáva drahým artiklom. Potreba ambulantných výkonov stúpa, rovnako ako význam následnej starostlivosti, doošetrovania doma, či snahy o zamedzenie zbytočných rehospitalizácií.

Nové diagnostické a operačné postupy, ani mohutná elektronizácia so sebou nepriniesli pokles potrebného odborného personálu. Moderné informačné zdravotnícke systémy síce zjednodušili komunikáciu, dostupnosť výsledkov a kontrolu, ale zároveň pribudli nové formy birokratizáce (napríklad DRG systém potrebuje sofistikovanú skupinu IT špecialistov, lokálnych kodérov a regionálnych kontrolórov). V blízkej budúcnosti nemôžeme očakávať, že dôjde k poklesu potrebného personálu. Medicína je a ostane kontaktným povolaním, vysoko závislým na ľudských zdrojoch.

Na zvládnutie budúcich výziev je nevyhnuté  integrovať zdravotnú a sociálnu starostlivosť. Zmeny v našej spoločnosti - migrácia za prácou, nízka pôrodnosť, atomizácia rodín a pribúdajúci počet samostatne žijúcich osôb generujú narastajúce problémy v starostlivosti o dlhodobo chorých pacientov. Pre úzku špecializáciu jednotlivých medicínskych odvetví je stále dôležitejšie posilňovať individuálny prístup k pacientovi. Absolútnou prioritou pre zvládnutie tejto problematiky by malo byť posilnenie postavenia všeobecných lekárov (pozri tu), zavedenie opatrovateľského poistenia (napríklad po vzore Nemecka, kde od 1. januára 2019 povinné opatrovateľské poistenie osôb činí 3,05% a bezdetných 3,3 % z daňového vymeriavacieho základu), reforma opatrovateľských služieb (novozadefinovaním nároku, spravodlivejším mzdovým ohodnotením ošetrovateľov, zadefinovaním kvality...), rozvoj paliatívnej starostlivosti (pozri tu) a nastavenie platieb za výkony na základe objektívnej kvality.  

  

2. Mobilita pracovnej sily

Finančná situácia západoeurópskych krajín je prirodzene lepšia ako na Slovensku. Ponúka vyššie finančné ohodnotenie a kvalitnejšie pracovné prostredie. Po liberalizácii pracovného trhu došlo k výraznému odlivu mladej a strednej generácie slovenských zdravotníckych pracovníkov do zahraničia. Na Slovensku vznikla veľká generačná medzera, ktorú sa navýšením platov lekárskych pracovníkov podarilo čiastočne stabilizovať. K zlepšeniu situácie došlo len kvantitatívne, náborom nových mladých absolventov. Kvalitatívna priepasť – spôsobená odchodom skúsenejšieho personálu v najproduktívnejšom veku – ostala zachovaná. V ošetrovateľstve prispieva predovšetkým práca v sociálnej starostlivosti v Rakúsku a Nemecku k drenáži skúseného personálu. Rovnako citeľná je aj interná migrácia, medzi štátnym a súkromným sektorom. Je súčasťou prirodzenej súťaže, ktorá môže byť pozitívna, ak neohrozuje chod zdravotníckych zariadení.

Mobilita pracovnej sily je jedným z pilierov európskeho spoločenstva. Primárnym cieľom politického snaženia by malo byť udržanie slovenského zdravotného personálu a jeho spätné prilákanie z krajín EU. Bolo by nezodpovedné súčasný stav kompenzovať dovozom zdravotného personálu z krajín na východ alebo juh od nás, ktoré sa brodia ešte vo väčích problémoch ako naša krajina.Táto alternatíva by mala byť nanajvýš komplementárna.

Riešením tejto problematiky by mohla byť pozitívna motivácia, napríklad príspevok za nastúpenie na výkon práce na Slovensku, napríklad 13 plat po dobu 5 rokov. Rovnako nárast miezd v ošetrovateľstve naviazaným na  navýšenie kompetencií a kvalitu služieb. Pre stabilizáciu kvalifikovanej pracovnej sily by bolo potrebné zaviesť progresívnu výpovednú dobu, ktorá by rástla s počtom odpracovaných rokov pre organizáciu.

 

3. Kvalita pracovného prostredia

Platová konkurencia je pre Slovensko aj z hľadiska výkonnosti ekonomiky len ťažko predstaviteľná. Na druhej strane zdravotnícky personál zo Slovenska nevyháňajú iba platy (Graf 1). Väčším problémom je kvalita pracovného prostredia. Medziľudské vzťahy, pregraduálne a postgraduálne vzdelávanie, rešpekt medzi jednotlivými medicínskymi stavmi, stále sa zvyšujúca záťaž – počty pacientov a úkonov na jedného pracovníka, nemedicínske výkony, korupcia, nízka flexibilita úväzkov, neodbornosť manažmentu, smerovanie zdravotníctva ako celku, ale aj zlé materiálne vybavenie nemocníc.

 

 

Graf 1: Dôvody odchodu lekárov do zahraničia (Zdroj - Prieskum strany Spolu)

 Niektoré návrhy riešení:

• flexibilita pracovných úväzkov
• minimálne normatívy na počet pacientov na oddeleniach a ambulanciách
• 10 dní na sústavné vzdelávanie
• kolektívne rozhodovanie na oddeleniach (rotujúci primár)
• kódex prijímania darov do maximálnej výšky 10 Euro
• školenia vedúcich pracovníkov na moderné formy riadenia
• nemocničné predškolské zariadenia s flexibilnou otváracou dobou
• osobný kariérny manažment – štrukturovaný rozhovor s nadriadeným 1x ročne
• pravidelná supervízia v exponovaných oblastiach
• vyrovnanie investičného deficitu štátnych nemocníc

 

4. Narastajúci počet žien v sektore zdravotníctva

Kým v ošetrovateľstve dlhodobo dominuje ženské pohlavie - 30573 žien, 610 mužov (necelé 2 %), v lekárskom povolaní tento trend stále viac naberá na intenzite (z 3996 študentov medicíny bolo v roku 2016 až 2778 žien (ca 70%). Narastajúci počet žien v sektore zdravotníctva celkom prirodzene so sebou prináša tlak na kvalitu pracovného prostredia. Na flexibilitu úväzkov, umožnenie materského voľna, voľna pre opateru rodinných príslušníkov. Balans medzi povolaním a rodinou je dôležitou súčasťou osobnej integrity. Na druhej strane ošetrovateľstvo, ale stále viac aj ostatný zdravotnícky personál nie je atraktívnym povolaním pre mužov. Z dôvodu finančného ohodnotenia, statustu v spoločnosti a možností sebarealizácie.

Mali by sme pretvárať pracovné prostredie tak, aby zohľadňoval potreby žien (pozri vyššie) a zároveň zatraktívneniť ošetrovateľstvo pre mužov - aspoň v oblasti intenzívna medicína, rádiodiagnostika, centrálny príjem. Prijímacie pohovory na lekárske fakulty by mali viac zohľadňovať osobnostné predpoklady ako memorovateľné vedomosti z biológie a chémie.

 

5. Štruktúra a úroveň vdelávania,  vedy a odborného školstva

Na Slovensku vznikol podvojný systém vzdelávania v ošetrovateľstve. K tradičnému stredoškolskému odbornému vzdelávaniu sa pridalo vysokoškolské dvojstupňové vdelávanie. Podľa ročenky NCZI pracovalo na Slovensku 14,6% ošetrovateľov s vysokoškolským vzdelaním I. stupňa (n=4552) a 16,2% (n=5048) ošetrovateľov s vysokoškolským vzdelaním II. stupňa. Vysokoškolské vzdelávanie sestier je málo zamerané na získavanie praktických všeobecných zručností a neslúži na erudáciu v špeciálnych oblastiach medicíny (napríklad anesteziologická sestra, rádiologická sestra). Bez toho môže len ťažko dôjsť k zvýšeniu sesterských kompetencií a zodpovednosti. Bakalársky, ale aj magistersky vzdelané sestry nie sú pre zamestnávateľov prínosom navyše a vykonávajú zvyčajne rovnakú činnosť ako stredoškolsky vzdelané sestry. Počet absolventov ošetrovateľstva na Slovensku patrí k najvyšším v Európe (53/100000 obyvateľov, Graf 2). Toto vzdelávanie sa stalo vývozným artiklom, uspokojením túžob po vysokoškolskom vzdelaní a pedagogických tituloch. Podľa MZ SR nastupuje po ukončení štúdia na výkon povolania v pozícii sestra na Slovensku len 44% študentov.

 

 

Graf 2: Podľa štatistiky OECD z roku 2016 patrí počet sestier – absolventov zo Slovenska medzi najvyššie spomedzi štátov EU (53/100000 obyvateľov).

Úroveň lekárskych fakúlt na Slovensku prinajlepšom stagnuje. Stále viac strácajú kredibilitu v medzinárodných porovnaniach. Vedecká a publikačná činnosť je na nízkej úrovni, pomaly sa vytrácajú profesorské medzinárodné autority, odborná príprava je založená na memorovaní a písaní podprahových prác. To sa prejavuje aj na záujme maturantov o naše lekárske fakulty. Máme problém prilákať najšikovnejších absolventov  gymnázií. Tí sú pravidelne prijímaní na českých univerzitách (Graf 3) a často ostávajú v Česku aj pracovať. Rovnako postgraduálne vzdelávanie formou stáží zabezbečuje miniúväzková inštitúcia (SZU), ktorá nepokrýva praktické potreby lekárov v atestačnej príprave.

 

 

Graf 3: Počet slovenských študentov na českých univerzitách. Na LF MU v Brne študuje 26,1% a na LF UP v Olomouci 25,3% Slovákov

 Niektoré návrhy riešení:

• Štúdium ošetrovateľstva na vysokých školách definovať ako nadstavbu na všeobecné ošetrovateľské vzdelanie (sestra špecialistka na rany, na intenzívnu medicínu, na paliatívnu medicínu, manažment atď)
• Zrušiť externú formu štúdia
• Motivovať absolventov štúdia k práci na Slovensku (napr. 13. plat, ak ostanú na Slovensku 5 rokov)
• Vytvoriť konkrétne študijné odbory – sestra špecialistka na rany, na intenzívnu medicínu, na paliatívnu medicínu atď., kde by bol akcent kladený na praktické vedomosti (napr. po common trunk na strednej odbornej zdravotnej škole)
• Skvalitniť najmä klinickú časť pregraduálnej výuky – max. počet študentov na asistenta, motivácia asistentov – finančne, príspevkami za pozitívny feedback, vedecké programy v spolupráci so zahraničnými univerzitami
• Zmeniť postgraduálnu výuku – organizovanie postgraduálnej výuky presmerovať zo SZU, ktorá by zanikla, na Lekársku komoru, výučbové pracoviská v „teréne“ – v certifikovaných nemocniciach (súkromných aj štátnych), reálne zadefinovanie výkonov potrebných na atestáciu, naviazanie písomnej časti atestácie na európske certifikáty.

 

6. Kompetencie lekárov a sestier

Počet lekárov je síce porovnateľný s európskym priemerom, ale ich distribúcia v systéme nezodpovedá požiadavkám pacientov. V medzinárodnom porovnaní má Slovensko veľmi málo všeobecných lekárov (14%) a veľa špecialistov (85%) (Graf 4). Všeobecní lekári sú nesmierne dôležitou súčasťou zdravotného systému v každej krajine, pretože pôsobia v pozícii strážcu dverí od zdravotnej starostlivosti (gate keeper). Na Slovensku ich je málo a tento stav sa stále zhoršuje. Neatraktivita povolania je spôsobená mnohými systémovými obmedzeniami a snaha o inovácie, respektíve zlepšenie poskytovaných služieb je limitovaná izolovanými kapitačnými platbami. Naopak prebujnená sieť špecialistov, ktorí sú nerovnomerne geograficky rozmiestnení v rámci jednotlivých regiónov, aktivuje potrebu kontrolných vyšetrení, výkonov „pre istotu“, ako aj vyšetrení, ktoré by mohli vykonávať aj všeobecní lekári. Nerovnomerná distribúcia špecialistov indikuje dlhšie čakacie doby a znižuje dostupnosť. Štruktúra lekárskych ordinácií je zastaralá a bráni zvyšovaniu produktivity práce. Model lekár s jednou sestrou v dvoch miestnostiach neponúka možnosti paralelných vyšetrení, objednávania a administratívnych výkonov. V univerzitných nemocniciach je zakorenené duálne vedenie kliník, kedy za liečebno-preventívnu časť zodpovedá primár oddelenia a za didaktickú časť vysokoškolský profesor, čo vedie k zbytočným napätiam.

V nemocniciach sa markantne prejavuje nedostatok ošetrovateľského personálu. Nedodržiavanie personálnych normatívov, alebo ich nesprávne nastavenia vedú k znižovaniu kvality ošetrovateľských služieb, demotivácii personálu a kompetenčným napätiam.

Graf 4: Pomer všeobecných lekárov a v krajinách OECD v roku 2013. Na Slovensku je v porovnaní s inými krajinami podstatne menej všeobecných lekárov (14%) a veľa špecialistov (86%)

 

Niektoré návrhy riešení:

• Reorganizácia kompetencií odborného personálu
• Liberalizácia nezmyselných preskripčných a indikačných obmedzení
• Posilnenie postavenia všeobecných lekárov
• Redukcia a oblastná reorganizácia siete  špecialistov
• Zavádzanie nových technológii ako telemedicína, sledovanie pacientov na diaľku a pod.

 

Záver:

Personálny manažment v zdravotníctve - odvetví tak bytostne závislom na ľudských zdrojoch, je nesmierne dôležitý. Treba na ňom pracovať na všetkých úrovniach - štátnej (nastavením pravidiel), odbornej (nastavením vzdelávania a kompetencií) a lokálnej (nastavením pracovného prostredia).